História plávania

Plávanie sa dostalo medzi najobľúbenejšie športy v staroveku. Najskôr ľudia napodobňovali plávanie psa, no neskôr sa plávanie zdokonalilo. Aristokrati považovali plávanie za základ vzdelania, a preto trvali na tom, aby sa ich deti naučili plávať. Ten, kto nevedel plávať a čítať sa považoval za nevzdelanca.V starom Egypte je uchovaných niekoľko dôkazov o obľúbenosti tohto športu ( maľby na vázach alebo stenách a sochy plávajúcich ľudí). Našli taktiež maľby plávajúcich žien čo dokazuje, že ako jeden z mála športov bol tento povolený aj ženám. V starovekom Grécku dosiahlo plávanie najväčšiu slávu. Plávanie sa zaradilo medzi povinné predmety na gymnáziu a tiež pre vojakov, ktorí museli dobíjať nové územia. Pri rytierskej príprave taktiež plávanie nechýbalo, dokonca sa zaraďovalo medzi sedem rytierskych cností. V Ríme sa konali gladiátorské zápasy vo vode, kde musel jeden gladiátor utopiť svojho protivníka. Tieto zápasy sa nazývali naumachie. V stredoveku sa telesná výchova a plávanie dostalo do útlaku kvôli kresťanskej ideológií, ktorá zakazovala akúkoľvek starostlivosť o telo. Opak nastal až počas renesancie a humanizmu. V období humanizmu bola napísaná prvá učebnica plávania ( v roku 1538).